top of page

Stravovacie návyky s dopadom na naše deti

Článok si pre vás pripravila Karin Martinková za MG COACHING®



Každý z nás prichádza na tento svet s prirodzenou schopnosťou rozpoznávať a adekvátne reagovať na signály hladu a sýtosti, a regulovať tak svoj príjem potravy. Avšak vplyvom diétnej kultúry často prestávame svojmu telu dôverovať a odkláňame sa od toho, čo nám je prirodzené. Náš vzťah k jedlu môžu formovať rôzne faktory, avšak v detstve a dospievaní hrá jednu z najdôležitejších úloh pravé rodinné prostredie, v ktorom trávime drvivú väčšinu času. Práve z toho dôvodu, je dôležité aby sme ako rodičia vytvárali našim deťom prostredie, v ktorom si budú pestovať pozitívny vzťah k jedlu aj k svojmu telu.


Deti sa najviac učia na tom, čo u nás vidia a nie na tom, čo im hovoríme, že by mali robiť. Preto, ak chceme u našich detí podporiť rozvoj zdravého vzťahu k jedlu a ich telu, prvým krokom by malo byť to, že začneme práve od seba. Ak totižto nemáme vyriešené vlastnú rovinu vzťahu k jedlu a nášmu telu, veľmi ťažko ho budeme vedieť rozvíjať u našich detí.


Ako prvé by sme si mali určite dávať pozor na to, aké slová používame, keď sa vyjadrujeme o vlastnom tele či váhe. Mali by sme sa vyhnúť akýmkoľvek negatívnym komentárom ohľadom hmotnosti či výzoru nášho tela (ale aj ľudí okolo nás). Problematické môžu byť aj vety ako: “Som tučná” alebo “Zase sa mi tu urobil ďalší faldík”. Zároveň je veľmi dôležité vnímať aj našu neverbálnu komunikáciu ako napr. neustále kontrolovanie tela v zrkadle. Aj keď tieto vety a gestá prvoplánovo nesmerujeme k našim deťom, môžeme v nich podprahovo podporiť presvedčenie, že to ako vyzeráme je vlastne dôležitejšie ako to, kto reálne sme a aký sme. Dôležité je, aby sme práve naopak deti učili, že každé telo je odlišné a je to tak úplne v poriadku. Mali by sme im ukázať, že veľkosť, či výzor ich tela neurčuje ich hodnotu a viesť k ich pochopeniu, že telo nie je len objekt, ktorý by mal zastávať len estetickú funkciu.


S témou rodičovského nezdravého vzťahu k telu sa často spája aj téma diét. Praktizovanie kalorickej reštrikcie s cieľom chudnutia je jedným z najväčších rizikových faktorov pre rozvoj PPP. Práve z tohto dôvodu, by sme mali ako rodičia myslieť na to, že našim vlastným diétovaním, môžeme u detí nepriamo formovať čierno-biele videnie výživy a podporovať nedôveru v signály vlastného tela. V súvislosti s jedlom by sme sa určite mali vyhýbať slovným spojeniam “dobré” a “zlé”. Používanie negatívnych slov ako „junk food“ alebo „nezdravé jedlo“ môžu u detí neskôr viesť k vzniku pocitov viny alebo hanby a tak podporiť rozvoj nezdravých stravovacích návykov ako je obmedzovanie sa v jedle, epizódy nekontrolovaného prejedania či nadmerný focus na jedlo.


Ďalším veľmi dôležitým bodom je aj to, či my sami dbáme na dostatočnú a pravidelnú výživu a či s našimi deťmi praktizujeme spoločné stolovanie. V dnešnej dobe väčšina z nás žije veľmi rýchlou dobou a málokedy sa bohužiaľ zastavíme, aby sme si našli čas na spoločné chvíle pri jednom stole. Z jedla sa často stáva len “nepríjemná" povinnosť, ktorú každý člen rodiny vybaví v iný čas a to najmä kvôli rozdielnemu dennému harmonogramu. Aj v tomto ohľade je však dôležité myslieť na to, že deti zrkadlia naše správanie - napr. ak nás naše dieťa vidí ako vynechávame raňajky, bude veľká šanca, že sa bude správať úplne rovnako a raňajky bude odmietať, alebo ich v dospelosti vynechávať. Práve spoločné rodinné stolovanie sa však spája s nižším rizikom diétovania, rozvoja PPP, ale aj depresií. Pri téme rodinného stolovania je tiež dôležité myslieť na to, aby sme deťom vytvorili príjemné a neutrálne prostredie - tj. obmedzili vplyv externých faktorov ako pozeranie TV, používanie telefónov a taktiež minimalizovali často stresujúce konverzácie o robote, či škole.


V neposlednom rade by sme sa mali tiež vyhnúť nadmernému zasahovaniu do stravovania dieťaťa, pretože môže viesť k presnému opaku toho, čo by sme chceli dosiahnuť. U detí, ktoré rodičia vnímajú ako “vyberavých”, môžeme prílišným nátlakom spôsobiť, že budú jesť ešte menej a to nie len z hľadiska množstva ale aj druhov potravín.

Na druhej strane prílišné obmedzovanie stravy u detí, ktoré v očiach rodičov jedia priveľa, môže viesť k tajným epizodám prejedania, narastajúcim pocitom viny a stratou dôvery voči vlastným signálom hladu a sýtosti. Aj podľa nedávnej štúdie sa preukázalo, že tí jedinci, ktorí vo vysokej miere v detstve a dospievaní počúvali komentáre ohľadom ich stravovania, mali vyššie riziko vzniku nezdravého vzťahu k jedlu v neskoršom veku a tiež vyšších hodnôt BMI.


Aj z každodennej praxe nutričného špecialistu môžem povedať, že ak chceme komukoľvek v našom okolí pomôcť na ceste k zdravému vzťahu k jedlu, to najlepšie čo pre nich urobíme je to, že začneme od seba. Práve preto s klientmi často otvárame aj otázku toho, ako vyzeralo ich vlastné detstvo s ohľadom na rodinné stravovanie a ako vo svojom vzťahu k jedlu cítime/správame teraz v dospelosti. Pýtame sa otázky ako napr.,


- Čo sa objavovalo na mojom tanieri a čo nie? - Čo mi bolo v detstve súvislosti s jedlom komunikované? - Mala som dostatok jedla keď som bola dieťa, alebo mi bolo niečo zakazované? - Cítim sa previnilo ak nezjem celú porciu jedla, ktorú mám na tanieri?

- Pred tým ako si dám dezert, musím zjesť všetko, čo mám na tanieri? - Keď som na oslave, mám neustále potrebu ísť niekoľko krát ku stolom s jedlom? - Mám problém v reštaurácii nechať nedojedenú porciu jedla napriek tomu, že už som dostatočne sýta?


Cieľom týchto otázok však nie je viniť naše okolie, ale prave naopak, majú nám pomôcť uvedomiť si vzorce, v ktorých sme v kontexte vlastného vzťahu k jedlu vyrastali. Pretože práve tieto situácie tam mohli vložiť semienko, ktoré vplyvom ďalších pôsobiacich faktorov rástli ďalej. Prevzatie zodpovednosti za vlastné zdravie, pretože môžeme a chceme, je tá najväčšia zbraň, ktorú máme v rukách a to nielen pokiaľ ide o nás, ale aj naše okolie.


Zdroje:


ABRAMOVITZ, B. A., & BIRCH, L. L. (2000). Five-Year-Old Girls’ Ideas About Dieting are Predicted by Their Mothers’ Dieting. Journal of the American Dietetic Association, 100(10), 1157–1163.


Draxten, M., Fulkerson, J. A., Friend, S., Flattum, C. F., & Schow, R. (2014). Parental role modeling of fruits and vegetables at meals and snacks is associated with children’s adequate consumption. Appetite, 78, 1–7


Elyse Resch, MS, RDN, CEDS-S, Gentle Nutrition Masterclass


Fitzpatrick E, Edmunds LS, Dennison BA. Positive effects of family dinner are undone by television viewing. J Am Diet Assoc. 2007;107:666–71.


Farrow, C. V., Haycraft, E., & Blissett, J. M. (2015). Teaching our children when to eat: how parental feeding practices inform the development of emotional eating—a longitudinal experimental design. The American Journal of Clinical Nutrition, 101(5), 908–913.


Van Diest, A. M. K., & Tylka, T. L. (2010). The caregiver eating messages scale: Development and psychometric investigation. Body Image, 7(4), 317-326.


80 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše
bottom of page