Článok pre vás pripravila Karin Martinková za MG COACHING®
Keď sa v spoločnosti skloňuje slovné spojenie “poruchy príjmu potravy” (PPP), prvé čo si väčšina ľudí pravdepodobne predstaví je vychudnuté mladé dievča v pubertálnom veku. Avšak tento stereotyp, že PPP sú len rozmarom mladých dievčat, je nepravdivý a veľmi nebezpečný. Pravda je taká, že PPP môžu zasiahnuť kohokoľvek a to bez ohľadu na jeho vek, pohlavie, rasu, socioekonomický status, tvar tela alebo hmotnosť.
Pokiaľ ide o vek a rozvoj PPP je síce pravda, že v spoločnosti asi najviac známa, mentálna anorexia sa najčastejšie rozvíja okolo 14.-16. roku života, to však neznamená, že sa neobjavuje aj u žien vyššieho veku. Podľa oficiálnych štatistík takmer 15 % žien zažije v určitom okamihu svojho života PPP. Každé obdobie života sa totižto môže spájať s rôznymi situáciami a zmenami, ktoré môžu prispieť k rozvoju nezdravého vzťahu k jedlu a následne aj PPP - napr. u žien v produktívnom veku, môže zohrať veľkú úlohu aj tehotenstvo, ktoré so sebou prináša rôzne biopsychosociálne zmeny. Tieto zmeny spolu s obavami o udržanie primeranej hmotnosti môžu viesť k potenciálnemu rozvoju PPP.
Okrem toho, je dôležité poznamenať, že medzi PPP radíme okrem mentálnej anorexie aj iné druhy PPP, ako mentálna bulímia (MB) či záchvatové prejedanie (BED), ktoré majú o niečo neskorší priemerný vek nástupu. MB má najčastejšie nástup v okolí 18. roku, pričom BED až okolo 25 roku, čiže najneskôr spomedzi všetkých diagnóz na spektre PPP.
Jedným z hlavných dôvodov, prečo PPP môžu vzniknúť u žien aj vo vyššom veku je fakt, že sa radia medzi tzv. multifaktoriálne ochorenia. To znamená, že na ich vzniku sa podieľa niekoľko naraz pôsobiacich faktorov od genetiky, povahových črt, tráum, kultúry, médií až po prostredie a situácie, v ktorých sa denne pohybujeme. Práve prostredie je v tomto veľmi dôležité, pretože ako sa hovorí, genetika je to, čo zbraň nabije a prostredie, je to, čo stlačí spúšť.
Práve preto môže prostredie zohrávať veľmi veľkú úlohu v rozvoji PPP a to nielen pokiaľ ide o prostredie, v ktorom vyrastáme, ale aj prostredie, v ktorom sa už v dospelosti pohybujeme. V dnešnej dobe sme totižto viac než inokedy obklopení diétnou kultúrou, kde je nesmierne veľký tlak na to, ako naše telo vyzerá. Z nášho pohľadu na zdravie sa tak vytráca racionálny pohľad a nahrádzajú ich nezdravé vzorce a kognitívne skreslenia ako - štíhle telo = zdravé telo alebo jesť menej = jesť správne.
Najväčším problémom je však práve fakt, že vplyv diétnej kultúry je často tak veľký, že prejavy nezdravého vzťahu, sú často normalizované a považované za stravovaciu normu.
Aj z tohto dôvodu si bohužiaľ väčšina žien neuvedomuje, že je u nich vôbec nejaký nezdravý vzťah k jedlu prítomný. Nezdravý vzťah k jedlu však často nie je len o cielenom znižovaní príjmu, ako si väčšina žien môže myslieť. Spája sa s ním totižto viacero iných aspektov, ktoré nemusia byť na prvý pohľad vnímané ako problematické. Medzi tie najčastejšie prejavy nezdravého vzťahu k jedlu, s ktorými sa však v praxi denno denne stretávam patrí napr.:
Pripisovanie morálnej hodnoty potravinám = tj. ich rozdeľovanie na dobré a zlé.
Neustále opakujúce sa myšlienky na jedlo.
Strach zo skúšania nových jedál.
Úzkosť zo spoločenských udalostí spojenými s jedlom.
Obmedzovanie konzumovaných potravín iba na tie, ktoré považujeme za “bezpečné”.
Vynechávanie jedál alebo ich nahrádzanie kávou/diétnymi nápojmi.
Spochybňovanie a neustále premýšľanie nad tým, či môžem niečo zjesť.
Ignorovanie signálov hladu a spoliehanie sa na hodinky = napr. po 18:00 už jesť nemôžem, počkám radšej na raňajky.
Fixácia a úzkostlivé počítanie makronutrientov v každom jedle.
Vnímanie jedla iba ako zdroja energie = tj. v izolácií od jeho psychosociálnych funkcií.
Vnímanie jedla ako jediného zdroja úľavy v náročných situáciách.
Užívanie tabletiek na chudnutie alebo iných výživových doplnkov s cieľom napr. potlačiť chuť do jedla.
Čo môže byť v súvislosti s nezdravým vzťahom k jedlu veľmi problematické, je práve jeho normalizácia v spoločnosti a to aj napriek tomu, že predstavuje jeden z hlavných rizikových faktorov pre rozvoj PPP. Veľkým problémom je aj to, že väčšina populácie si stále myslí, že akýkoľvek problém vo vzťahu k jedlu ja závažný až vtedy, pokiaľ sa objavuje spolu s výraznou podváhou či zmenou hmotnosti. PPP sú však oveľa viac ako výzor či strata hmotnosti a často prinášajú so sebou balík „menej viditeľných” psychologických symptómov ako sú úzkostné myšlienky, strach, smútok, obavy či sociálna izolácia. Aj podľa existujúcich štatistík, len 6% pacientov s PPP, trpí klinickou podváhou. Takéto nepochopenie celej problematiky PPP často vedie k tomu, že niektoré ženy odbornú pomoc nevyhľadajú včas. Včasná intervencia je však veľmi kľúčová nielen z hľadiska úspešnosti ale aj celkového priebehu liečby.
Preto ak pociťujete, že sa vo vzťahu k jedlu v akomkoľvek aspekte necítite “príjemne” a vnímate, že “niečo” nie je v poriadku, nečakajte na to “kým bude problém, dostačne závažný”. Toto nie je súťaž v tom koho problém je viac závažný a akákoľvek forma neistoty a strachu si vyžaduje rovnako veľkú dávku empatie a možnosť (vy)riešena. Schopnosť požiadať pomoc nie je prejavom slabosti, ale tej najväčšej odvahy.
Zdroje: M. Solmi, J. Radua, M. Olivola, E. Croce, L. Soardo, G. Salazar de Pablo, J. Il Shin, J. B.Kirkbride, P. Jones, J. H. Kim, J. Y. Kim, A. F. Carvalho, M. V. Seeman, C. U. Correll, P.Fusar-Poli, Age at onset of mental disorders worldwide: large-scale meta-analysis of 192 epidemiological studies. Mol. Psychiatry (2021), doi:10.1038/s41380-021- 01161-7.
Schaumberg, K., Welch, E., Breithaupt, L., Hübel, C., Baker, J. H., Munn‐Chernoff, M. A., ... & Bulik, C. M. (2017). The science behind the academy for eating disorders' nine truths about eating disorders. European Eating Disorders Review, 25(6), 432-450.
Martínez-Olcina, M., Rubio-Arias, J.A., Reche-García, C., Leyva-Vela, B., Hernández-García, M., Hernández-Morante, J.J. and Martínez-Rodríguez, A., 2020. Eating disorders in pregnant and breastfeeding women: a systematic review. Medicina, 56(7), p.352.
Flament, M., Henderson, K., Buchholz, A., Obeid, N., Nguyen, H., Birmingham, M., Goldfield, G. (2015). Weight Status and DSM-5 Diagnoses of Eating Disorders in Adolescents From the Community. Journal of the American Academy of Child & Adolescent Psychiatry, Vol. 54, Issue 5, 403-411.
Musím sa priznať, že sa v tom veľmi vidím. Je to fakt paradox pretože som nikdy nedržala žiadne diéty, som milovník jedla (alebo teda bola som) a nikdy som nemala problémy s váhou či zdravím, práve naopak. Odkedy si musím kvôli prediabetesu (post-covid) dávať pozor na cukry, môj vzťah k jedlu sa zmenil. Stále riešiť čo môžem a čo nie. Čo si vybrať keď pôjdem tam a alebo tam. Či budem mať čo jesť keď ostanem na firemnej akcii atď.
Chcem len povedať, že dôvodov na PPP môže byť viacero, nie je to vždy len o tom, že chcem byť štíhla a krásna. Nech je dôvod akýkoľvek, vedzte, že je to problém bežnejší ako by sa môže zdať.